O byzantskom speve a jeho spevákoch na sv. Liturgii v Osadnom
Medzi duchovnými a veriacimi na Slovensku je o mne známe, že som milovníkom byzantského cirkevného spevu a zdieľam názor igumenie starobylého srbského monastiera Žiča, matky Jeleny: „myslím si, že aj anjeli v nebi spievajú po byzantsky.“ Aj keď považujem byzantské nápevy za najdokonalejšiu duchovnú hudbu, ktorá je zároveň aj v súlade s cirkevnými kánonmi o speve v chráme, nedám dopustiť na naše karpatské nápevy (prostopinije), ktoré sú pre náš región typické, odrážajú našu národnú dušu a podľa mňa by sme sa ich nikdy nemali vzdať, keďže sú rovnako v súlade s kánonmi Pravoslávnej cirkvi.
Čo je však na byzantských nápevoch také fascinujúce? Pre naše západné ucho môžu byzantské melódie znieť orientálne, až falošne a mnohí ich považujú za dedičstvo po tureckej okupácii Grécka alebo za vplyv Arabov v pravoslávne hudbe. Pravdou je presný opak. Táto cirkevná hudba sa v Pravosláví vyvíjala ruka v ruke s bohoslužobným životom Cirkvi a je v súlade nielen s kánonmi, ba dokonca aj s pravoslávnou teológiou. Rovnako ako ikonopis, architektúra, poézia, tak aj hudba je v Cirkvi rozvinutá do najdokonalejšieho detailu. Ak teda pripomínajú turecké spevy, je to preto, lebo ich Turci prevzali od Byzancie podobne ako ďalšie časti kresťanského umenia, či dokonca praktického života.
Ak hovoríme o pravidlách, ktoré sú kladené na chrámový spev, sú medzi nimi napríklad, že cirkevná hudba sa má viditeľne líšiť od hudby svetskej, spev má byť jednohlasný s tzv. isonom, jednotlivé slabiky textu má každý interpret vyslovovať v rovnakom momente, nie sú prípustné extrémne vysoké či nízke tóny atď. Na rozdiel od západnej či ruskej tradície cirkevného spevu byzantské nápevy všetky tieto pravidlá dodržiavajú, ba dokonca nepoužívajú klasickú notovú osnovu, ale tzv. neumy, čo sú starobylé znaky označujúce o koľko vyššie či nižšie sa spieva tón v závislosti od predchádzajúceho. Tento systém zápisu sa dá porovnať s duchovným životom v Cirkvi. Aj tu sme totiž závislí jeden na druhom a samotný človek sa bez podpory druhého v duchovnom živote ďaleko nedostane. Čo sa týka pravoslávneho bohoslovia v byzantskom speve, to nachádzame v spomínanom jednohlasí a isone, teda v teológii o poznaní Boha tzv. apofatickým a katafatickým spôsobom. Jednohlasný spev bohoslužobného textu je ako katafatická cesta poznania Boha, ktorá hovorí o tom, aký a čo Boh je (Láska, Cesta, Život, Všedržiteľ…) a spievanie isonu bez slov je poznávanie Boha apofaticky, aký Boh nie je (Nezastihnuteľný, Nezmestiteľný, Neobsiahnuteľný…).
Byzantské melódie zostavovali významní svätí otcovia. Keď sv. Ján Damašský vytvoril tzv. Oktoich (Osmohlasnik), na napísané texty vymyslel aj melódie a k nemu sa pridávali ďalší ako sv. Ján Kukuzuľ, sv. Jozef Piesnopisec, sv. Kozma Majumský, sv. Roman Sladkopevec a mnohí ďalší. Možno teda povedať, že tak ako sú posvätné texty, ktoré títo velikáni napísali, sú posvätné aj nimi zostavené melódie. Tie sú často veľmi prispôsobené obsahu. Ak sú v texte slová ako smrť, peklo, smútok, plač, hrob a pod., aj melódia je v nižších tónoch a smutnejšia, ale v prípade slov ako radosť, Raj, vzkriesenie a pod., melódia je veselšia a spieva sa vyššie. Takéto obrovské bohatstvo má Pravoslávna cirkev v byzantskom speve.
V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že naši slovanskí vierozvestcovia sv. apoštolom rovní Cyril a Metod pri príchode na Veľkú Moravu priviedli so sebou aj rôznych cirkevných umelcov, básnikov, ikonopiscov, architektov a pochopiteľne aj spevákov. No a spev, ktorý tu z Byzancie priniesli nebol ničím iným než byzantským spevom, ktorý sa tam používal a dodnes používa.
Keď sväté ruské knieža Vladimír poslal svojim poslov do rôznych kútov sveta, aby mu priniesli vhodnú vieru, tí prišli z veľkolepého chrámu Hagie Sofie v Byzancii so slovami: „nevedeli sme, či sme na nebi a či na zemi“. Spolu s architektúrou, ikonopisom a bohoslužbami vplýval na poslov byzantský spev tak, že sa napokon dal pokrstiť celý ruský národ.
O kráse týchto nápevov a ich dokonale premyslenom systéme, ktoré majú jediný cieľ – vytvoriť človeku tie najlepšie podmienky pre modlitbu, by sa dalo písať veľmi veľa. Napriek tomu sa mi na prvé počutie vôbec nepáčili. Bolo to v roku 1998 počas cesty katedrálneho zboru z Prešova do Grécku. Vtedy som obdivoval viachlasné skladby ruských autorov, ktoré som považoval za najdokonalejšie prepracované modlitby, ktoré dokážu v človeku vyvolať nádherné emócie. To som však ešte nevedel, že cieľom cirkevného spevu nemá byť emócia, ale modlitba.
V októbri 1998 sme ako traja študenti prišli do srbského monastiera Kovilj a keď som počul, že aj tam spievajú byzantsky, nevedel som si predstaviť ako to tam niekoľko mesiacov vydržím. Zlom však nastal o dva dni, keď som počul bratov spievať pričasten „Chvalite Hospoda s nebes“, ktorý ma zlomil a presvedčil o dokonalej kráse týchto nápevom. Neskôr som sa dozvedel, že melódiu k tomuto pričastnu napísal sv. Ján Kukuzeľ. Odvtedy som vždy túžil naučiť sa tieto nápevy, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mi to pomaly darí až posledné dva roky ako študentovi Školy cirkevného spevu sv. Jána Damašského v Novom Sade.
V monastieri Kovilj bol dlhé roky hlavným spevákom otec Kozma (Miloš Nikolič), ktorý sa tieto byzantské nápevy dokázal naučiť za niekoľko mesiacov. Tento talentovaný človek potom učil celé generácie spevákov, niektorí išli na ďalšie štúdia do Grécka a v Srbsku sa tak pomaly obnovuje toto pôvodné cirkevné spievanie.
Slovensko už viackrát navštívili speváci byzantských nápevov, ale podľa môjho skromného názoru, ten najlepší tu zatiaľ nebol, aj keď som o tom vždy sníval. Posledný septembrový deň mi však napísal, že sa spolu s dirigentom prvého byzantského zboru „Mojsej Petrovič“ Nikolom Popmihajlovom a ešte jedným jeho spevákom Nikolom Šenerom vracia z Poľska a radi by ma navštívili.
Do posledného momentu sa mi nechcelo veriť, že človek, vďaka ktorému som si pred 24 rokmi zamiloval byzantský spev príde spolu ďalšími vrcholovými byzantskými spevákmi spievať sv. Liturgiu do našej maličkej obce Osadné. Spievali na rôznych miestach sveta, na Svätej Hore Athos, v Grécku, v Rusku, Poľsku, na Ukrajine, v západnej Európe a na významných bohoslužbách, episkopských chirotóniach a intronizáciach v Srbsku za účasti patriarchu a teraz už aj v Osadnom. Veľmi pekne im ďakujem za túto nádhernú návštevu, ktorou potešili mnohých z nás, ktorí obdivujeme byzantský spev.
Na záver jedno krátke konštatovanie o byzantskom speve, ktoré je v kontraste s viachlasným cirkevným spevom. V byzantskom speve ide predovšetkým a na prvom mieste o zrozumiteľnosť bohoslužobných textov a čo najlepšie sústredenie sa na modlitbu. Ako dlhoročný spevák viacerých zborov si môžem dovoliť povedať, že nás dirigenti učili držať tón, neklesať, ladiť s ostatnými a pri tom bolo niekedy zložité sa sústrediť na modlitbu. Na jednej bohoslužbe v Počajevskej lavre, kde je naozaj ohromný zbor som bol doslova ohúrený jeho veľkolepým spevom, ale popritom som nijako nemohol porozumieť, čo to vlastne spievajú. Tu treba vyzdvihnúť aj naše prostopinije, ktoré bežného veriaceho nijako neodďaľuje od modlitby a navyše umožňuje zapojiť sa do spevu každému, čo nám mnohí v zahraničí v dobrom závidia. Buďme teda hrdí aj na naše krásne nápevy, nemáme sa totiž začo hanbiť.
prot. Peter Soroka
Previous Post
Next Post
